Mýty a fakty

Skúsenosti ukazujú, že s problémom domáceho násilia – najmä násilia na ženách – sa ešte stále spája veľa rôznych mýtov a predsudkov. Existuje obrovský rozpor medzi faktami (rozsah problému, jeho príčiny a pozadie) a názormi na túto tému. Rozšírené mýty a predsudky nedovoľujú ženám postihnutým násilím, aby rozprávali o svojej situácii a dostali adekvátnu pomoc. Vedie to tak ďaleko, že ženy hľadajú vinu u seba a neodvážia sa vyjsť so svojím problémom na verejnosť.

•  To nie je násilie, tí dvaja sa len „hádajú”

Medzi hádkou a násilím je podstatný rozdiel: Pri hádke ide o konflikt dvoch osôb, ktoré sú približne rovnako silné. Pri hádke ide zväčša o konflikt záujmov a každá zo zúčastnených strán sa pokúša presadiť svoje záujmy. Odborníci preto rozlišujú „partnerský konflikt“ od „intímneho teroru“.

Intímny teror sa od partnerského konfliktu líši nerovnováhou sily a moci, napríklad jedna osoba je fyzicky silnejšia, ozbrojená alebo disponuje financiami alebo je inak závislá na druhom partnerovi, vzniká nebezpečenstvo, že silnejšia strana zneužije svoju prevahu na kontrolu nad druhou stranou. Vtedy sa konflikt mení na intímny teror. Nerovnosť moci je vždy prítomná vo vzťahu dospelých a detí. Ale aj ženy majú v našej spoločnosti v mnohých oblastiach oslabenú pozíciu a práve tá je medzinárodným spoločenstvom považovaná za príčinu násilia na ženách.

• Násilie sa vyskytuje iba v chudobných a problémových rodinách

Násilie môže postihnúť každú ženu nezávisle od príslušnosti k sociálnej vrstve, kultúre a náboženstvu a nezávisle od veku. Dojem, že násilie sa týka len „problémových“ rodín, vzniká preto, že v niektorých skupinách spoločnosti sa násilie utajuje väčšmi ako v iných. Pre ženy z tých skupín, kde je hovorenie o tom, že zažili násilie, veľmi tabuizované, je preto ešte ťažšie hľadať a získať pomoc.

Pre mnohé ženy má zverejnenie násilia závažné dôsledky, napríklad môže utrpieť povesť rodiny, muž môže stratiť zamestnanie, u cudziniek môže byť ohrozené povolenie na pobyt. Staršie ženy majú menej šancí na začatie nového života, zdravotne postihnuté ženy si uvedomujú, že nemajú takmer žiadnu inú možnosť, ako znášať násilníckeho partnera.

Násilnícki muži vystupujú navonok často ako kultivovaní a sympatickí, verbálne odmietajú „bezdôvodné násilie“ a dištancujú sa od páchateľov násilia. Svoje vlastné násilnícke správanie chápu ako oprávnenú reakciu na chybu ženy alebo ako niečo, čo je mimo ich kontroly. Násilnícki muži sú „majstri sveta“ v zapieraní a zľahčovaní situácie. Svoje vlastné správanie nikdy neoznačujú ako násilnícke, ale hovoria o „hádke“, „konflikte“ alebo o „potýčke“.

•  Násilie v rodine je súkromná záležitosť, štát by sa do toho nemal miešať

Žena resp. obeť, ktorá požiada niekoho o pomoc, sa tým už rozhodla svoj problém zverejniť. Násilné činy sú podľa našich zákonov trestné bez ohľadu na to, či sú páchané v rodine, alebo mimo nej. Okrem toho veľkú časť násilných činov tvoria tzv. oficiálne delikty, to znamená, že ich žaluje a stíha štát. Štát sa teda zaviazal zakročiť aj pri násilí v rodine.

Súkromie a nedotknuteľnosť obydlia neplatí v prípade, keď je narušená telesná alebo osobná integrita ktoréhokoľvek člena alebo členky rodiny. Ochrana života a zdravia má v tomto prednosť pred právom na súkromie.

•  Ženy si len vymýšľajú, aby získali byt alebo výhody pri rozvode

V laickej ale niekedy i odbornej verejnosti je rozšírený názor, že výskyt krivých obvinení je u nás až 80-percentný. Odborníci a odborníčky pracujúce v tejto oblasti však tvrdia, že odhady slovenské, laické, hoci vyskytujúce sa aj medzi profesionálmi, sú nesprávne a zavádzajúce. Výskyt krivých obvinení nepresahuje hranicu 10 percent zo všetkých oznámení.

Skutočnosť je taká, že skryté násilie pri násilných činoch v rodine vysoko prevyšuje nahlásené prípady. Je veľmi pravdepodobné, že násilie nikto nezverejní a neoznámi. Ženy násilie oveľa častejšie utajujú alebo bagatelizujú, než by v tomto smere preháňali.

• Ženám násilie nevadí, inak by predsa násilníka opustili

Ženy, ktoré zažívajú násilie, skúšajú všetko možné, aby zmenili situáciu. Chcú, aby násilie prestalo, často si však želajú aj udržať vzťah či manželstvo. Až keď zlyhajú všetky ich pokusy, hľadajú pomoc mimo rodiny. Niektorí muži kontrolujú svoje ženy tak, že sa ženy boja hovoriť s niekým o tom, čo zažívajú. Nie všetky ženy sa môžu uchýliť k príbuzným alebo známym. Boja sa, pretože ani tam nie sú v bezpečí.

Čím dlhšie sú ženy vystavené rôznym stratégiám uplatňovania násilia, tým ťažšie je pre ne oslobodiť sa. Násilník získava v tejto situácii čoraz väčšiu prevahu. Pokusy o útek a odpor majú často za následok ešte tvrdšie použitie násilia. Život v takomto vzťahu je pre ženy veľmi vyčerpávajúci. Ich pocit vlastnej hodnoty a energia vynakladaná na obranu slabnú, v dôsledku dlhotrvajúceho fyzického a psychického stresu môžu ochorieť. Násilie má negatívne dôsledky aj v sociálnej oblasti, napríklad stratu práce, izoláciu a stratu prístrešia.

Napriek týmto následkom nie sú ženy postihnuté násilím v žiadnom prípade len pasívne. Bránia sa vlastným spôsobom a rozvíjajú mnohoraké stratégie, aby chránili seba i deti. Prispôsobenie sa násilníckemu mužovi je jedna z možných stratégií, ako zabrániť najhoršiemu. Toto vynútené prispôsobenie je prirodzenou reakciou na silnejšieho protivníka a v žiadnom prípade nie je chorobné alebo masochistické.

Ženy často dostávajú radu, aby sa nenechali biť, aby sa bránili, alebo aby sa s násilníckym partnerom rozišli. Táto rada však nedoceňuje vážnosť situácie, v ktorej sa ženy postihnuté násilím nachádzajú. Treba si uvedomiť, že mimoriadne veľké nebezpečenstvo zo strany násilníka hrozí ženám v období rozchodu a rozvodu.

Je veľmi ťažké a často nebezpečné oslobodiť sa zo vzťahu s násilníckym mužom. Pomoc zvonku je na jednej strane potrebná, na druhej strane však môže spôsobiť aj škody, ak nie je účinná, alebo nebola dohodnutá so ženou postihnutou násilím. Ženy sa však často stretávajú s bagatelizáciou svojej situácie a sú ponechané samy na seba. Dôsledkom je, že rezignujú na hľadanie pomoci.

• Ženy násilníka nejakým spôsobom „provokujú”

Takýto postoj legitimizuje páchanie násilia v určitých situáciách, vinu za násilie pripisuje obetiam a mužov páchajúcich násilie zbavuje zodpovednosti. Za „provokáciu“ býva často označené už to, že žena príde o niečo neskôr z práce, má na niečo vlastný názor, navštívi svoju priateľku, alebo si dovolí muža kritizovať.

Muži často pociťujú ako provokáciu správanie, ktoré sami u seba považujú za samozrejmé. Násilné činy ospravedlňujú tým, že správanie ženy označia ako „chybné“, ale aj tým, že žena kritizovala mužovo rovnaké „chybné“ správanie. Aj ženy, ktoré sa usilujú byť „perfektné“, bývajú týrané.

Jedným z jeho prvých cieľov je zmanipulovať svoju obeť natoľko, aby si o sebe začala myslieť, že nemá žiadnu hodnotu a že násilie si zaslúži. Páchateľ to bude mať niekoľkonásobne ľahšie, ak jeho obeť nebude mať žiadne sebavedomie, vďaka ktorému by mohla nájsť silu zbaliť sa a ujsť. Túto možnosť páchatelia potrebujú čo najrýchlejšie eliminovať. Nástrojom, ktorý na to používajú, je jazyk: „Je to tvoja chyba, musel som to urobiť” sú slová, ktoré sa v rôznych podobách dostanú do uší väčšiny obetí a tieto si po niekoľkoročnom psychickom pekle zvyčajne začnú klásť otázky. Hanba, strach a vina sú len mechanizmami, ktoré sa u žien po čase spustia automaticky. Po určitom čase uveria tomu, že sú menejcenné a odísť od partnera by aj tak nezvládli.

•  Ženy si samy vyberajú partnerov, ktorí ich týrajú

Žiadna žena nechce, aby ju niekto bil, znásilňoval alebo zavraždil. Na začiatku vzťahu násilníci obvykle ešte nesiahajú po násilných prostriedkoch. Násilné správanie sa zväčša začína po určitom čase spolužitia, kedy žena začne byť na mužovi závislá. Skryté formy násilia sa často spájajú s pozitívne chápanými tradičnými hodnotami, takže je ťažké si uvedomiť, kedy sa začína zneužívanie moci, kontroly a útlak. „Rytiersky ochranca“ sa nepozorovane stáva kontrolujúcim mužom, šialená zaľúbenosť sa mení na šialenú žiarlivosť, ubezpečovanie „Som do teba zbláznený“ sa zmení na tvrdenie „Mám právo na teba i na tvoje telo“.

Násilné činy v súkromnej sfére sa často chápu ako čisto afektívne konanie — muž jednoducho niekedy „vybuchne“, nevie vraj so svojimi pocitmi inak zaobchádzať. Tento argument prehliada skutočnosť, že násilné konanie je spravidla výberové. Muži ani v stave silného afektu neudrú napríklad svojho šéfa, svoju ženu však často áno.

• Muži týrajú ženy, pretože sami v detstve zažili násilie

Muži, ktorí páchajú násilie, síce často v detstve zažili násilie, a vlastné zážitky s násilím sú istým „rizikovým“ faktorom, ktorý môže viesť k tomu, že sa človek správa násilnícky. To však automaticky neznamená, že by bludný kruh násilia musel nevyhnutne pokračovať. „Mali by sme začať so vzdelávaním mladých chlapcov a hovoriť im o tom, že násilie z nich mužov neurobí a muž a žena sú rovnocenní partneri. Často sa totiž stretávame s domácim násilím nie medzi partnermi, ale aj medzi rodičmi a deťmi alebo súrodencami. Navyše, ak malý chlapec vyrastá v násilnom vzťahu a vidí, že jeho otec beztrestne ubližuje jeho mame, tak bude mať pocit, že to tak má byť,“ hovorí na túto tému renomovaný americký policajt a odborník a domáce násilie Jenkins .

Negatívne skúsenosti z detstva môžu viesť aj k mimoriadne odmietavému postoju voči násiliu, ako tomu je u mnohých mužov. Zážitky z detstva majú teda rôzne následky. Niekedy síce môžu správanie vysvetliť, ale nikdy ho nemôžu ospravedlniť.

•  Základnou príčinou mužského násilia je alkoholizmus

Z výskumov skutočne vyplýva vzťah medzi nadmernou konzumáciou alkoholu partnera ženy a zvýšenou mierou násilia; tretina až polovica páchateľov bola alkoholikmi. To však zároveň ukazuje, že rozšírený názor o tom, že „príčinou domáceho násilia je alkohol“ v polovici prípadov neplatí. Muži, ktorí týrajú svoje ženy, páchajú násilie vtedy, keď sú opití, ale často aj vtedy, keď sú triezvi.

Alkohol nie je však prvotnou príčinou násilia, je iba jeho stimulátorom – spúšťačom. Odbúrava zábrany, a preto sa agresívne impulzy zosilňujú. polovica týraných žien uvádza alkohol ako najčastejší spúšťač násilia. To však neznamená, že násilník nie je vinný. Stav opitosti využívajú násilnícki muži ako argument, aby nemuseli prevziať zodpovednosť za svoje činy.

• Ak je žena týraná, prejavuje sa u nej „Syndróm týranej ženy“

„Syndróm týranej ženy“ naznačuje, že dôsledky domáceho násilia na obeť sú nielen špecifické, ale i pre všetky obete identické. Očakáva sa, že obete sú pasívne a podriadené ženy, ktoré majú sklony k bezradnému správaniu, k depresii a úzkosti. Ak sa vyskytne žena, ktorá nenapĺňa tieto predstavy, psychológovia a súdni znalci často spochybňujú výpoveď ženy a jej skúsenosť ženy s násilím.

V skutočnosti je spôsob prežívania násilia a traumy z neho veľmi individuálny a každá obeť ju môže prežívať a vyrovnávať sa s ňou odlišným spôsobom. Aj navonok sebavedomá, vyrovnaná a silná žena môže byť obeťou domáceho násilia, prípadne sa pokúša nájsť pomoc skôr, než sa stane „typickou obeťou“ a vyvinie sa u nej spomínaný syndróm. Neprítomnosť znakov „syndrómu týranej ženy“ v žiadnom prípade neznamená, že žena nie je obeťou domáceho násilia a že si nezaslúži, aby sme sa jej prípadom zaoberali. Neexistuje dôvod čakať s pomocou, pretože každé domáce násilie je odsúdenia hodné a trestné. Naopak, prítomnosť „syndrómu týranej ženy“ skôr naznačuje, že obeti príliš dlho nebola poskytnutá pomoc a že jej okolie, ako i inštitúcie zlyhali.

• On (násilník) je ale dobrý otec, veď deti vôbec nebije

Domáce násilie poškodzuje deti na celý život. Vo väčšine prípadov bývajú deti priamymi svedkami násilných incidentov medzi rodičmi, alebo sú s následkami týrania matky konfrontované podvedome, keď vidia zranenia matky alebo jej psychické problémy ako strach, skľúčenosť, smútok a depresie. Deti sa za obete domáceho násilia považujú aj v prípade, ak na nich nebolo priamo páchané násilie.

Aj v prípade, že partner týra iba ženu, je veľmi vysoké percento pravdepodobnosti, že násilie sa rozšíri aj na deti. Ženy, ktoré sú dlhodobo vystavené domácemu násiliu, sú uzavreté do seba a svojich problémov. Sú schopné zaistiť dieťaťu stravu, ošatenie, udržiavať ho v čistote a teple, ale veľakrát nedokážu naplniť detskú potrebu lásky a dôvery. Dieťa sa tak nielen stáva obeťou, ale spravidla aj osamelým vo svojom strachu a obavách.

Prítomnosť pri násilí aj voči neznámej osobe je pre deti silným traumatizujúcim zážitkom, čím je vzťah k obeti bližší, tým je táto traumatizácia silnejšia. Deti bývajú úzkostné, neurotické, vyskytujú sa u nich často psychosomatické choroby a poruchy učenia a správania sa, a veľké percento z nich má podobné problémy vo svojich partnerských vzťahoch. V rodinách, kde je matka vystavená násiliu svojho manžela, sú deti svedkami alebo obeťami otcovho násilia od svojho raného detstva, mnohé od svojho narodenia a niektoré už pred svojim narodením. Pre mnohé z týchto detí je násilie voči matke častou a pre niektoré každodennou skúsenosťou.