Antidiskriminačný zákon[1] v znení z roku 2004 stanovil všeobecný rámec pre uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a prostriedky právnej ochrany pre prípad porušenia tejto zásady. Definoval základné pojmy ako zásada rovnakého zaobchádzania spočívajúca v zákaze diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, diskriminácia (priama, nepriama), obťažovanie, pokyn a nabádanie na diskrimináciu, neoprávnený postih, ustanovil osoby, ktoré sú povinné zásadu rovnakého zaobchádzania dodržiavať, vymenoval oblasti, v ktorých existuje povinnosť dodržiavať túto zásadu, a pri týchto oblastiach vymenoval dôvody, na základe ktorých sa zásada rovnakého zaobchádzania musí dodržiavať. Tiež zakotvuje výnimky zo zásady rovnakého zaobchádzania a podrobnosti o možnosti obrátiť sa so žalobou na súd v prípade jej nedodržania.
Zásada rovnakého zaobchádzania bola zakotvená pre oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovanie tovarov, služieb a vzdelávania, a pre oblasť pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov. V oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov, služieb a vzdelávania bola zásada rovnakého zaobchádzania garantovaná osobám bez ohľadu na ich pohlavie, rasový pôvod, národnostný alebo etnický pôvod. V oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov bola diskriminácia zakázaná z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasového pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.
Hlavným zámerom druhej zásadnej zmeny antidiskriminačného zákona obsiahnutej v zákone z roku 2008[2]bola transpozícia smernice Rady 2004/113/ES o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania medzi mužmi a ženami v prístupe k tovaru a službám a k ich poskytovaniu. Do schválenej novely boli zakomponované aj návrhy a pripomienky vyplývajúce z hromadnej pripomienky verejnosti z marca 2007 k prvej novele antidiskriminačného zákona, medziiným aj požiadavka transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/73/ES, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 76/207/EHS o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (zamestnanecká smernica).
Absolútny zákaz diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu zakotvený v § 2 ods. 1 bol koncipovaný príliš široko a znenie tohto ustanovenia by v aplikačnej praxi umožnilo veľmi široký výklad. Na druhej strane bola škála dôvodov v jednotlivých oblastiach nejednotná a veľmi zúžená. Preto sa demonštratívnym výpočtom uviedli dôvody, pre ktoré sa diskriminácia zakazuje a ktoré sú rovnaké pre oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov, služieb a vzdelávania ako aj pre oblasť pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov.
Zvýšila sa aj ochrana osôb pred obťažovaním, a to doplnením výslovného zákazu sexuálneho obťažovania, ktorý naša legislatíva doposiaľ nikde neobsahovala. Novela opätovne zaviedla vyrovnávacie opatrenia pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva.
Druhou novelou sa okrem ďalších doplnil aj zákon č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Rozšírila sa kompetencia strediska o vykonávanie nezávislého zisťovania týkajúceho sa diskriminácie a vypracúvanie správy a odporúčaní o otázkach súvisiacich s diskrimináciou.
V rámci novely občianskeho súdneho poriadku[3] došlo k tretej novele antidiskriminačného zákona, ktorá zaviedla tzv. hromadnú žalobu vo verejnom záujme. Podľa § 9a ak by porušením zásady rovnakého zaobchádzania mohli byť dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo slobody väčšieho alebo neurčitého počtu osôb alebo ak by takýmto porušením mohol byť vážne ohrozený verejný záujem, patrí právo domáhať sa ochrany práva na rovnaké zaobchádzanie aj právnickej osobe. Táto osoba sa môže domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, a ak je to možné, napravil protiprávny stav.
NR SR na svojej 14. schôdzi schválila novelu tzv. antidiskriminačného zákona, ktorá upravuje nasledujúce veci:
– rozširuje definíciu nepriamej diskriminácie na podmienečné konanie,
– ruší výnimku pre poisťovníctvo v zmysle rozhodnutia zo dňa 4. marca 2011 vo veci Test-Achats (C-236/09, Ú. V. EÚ C 130, 30.4.2011, s. 4), v ktorom Európsky súdny dvor vyhlásil Článok 5 ods. 2 smernice za neplatný s účinnosťou od 21. decembra 2012.
– upravuje negatívne vymedzenie diskriminácie v súvislosti s dočasnými vyrovnávacími opatreniami. V tejto súvislosti sa rozširuje možnosť ich prijatia pre všetky subjekty verejnej správy a poskytuje túto možnosť aj iným právnickým osobám. Ustanovenie sa tým dáva do súladu so smernicou a súčasne vyhovuje aj odporúčaniam Výboru pre odstránenie diskriminácie žien pri OSN, vyslovených v záverečných zisteniach k druhej, tretej a štvrtej periodickej správy SR k Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien.
Účinnosť novely zákona je od 1.4.2013.
[2] §2 ods.1 Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.
[3] Zákon č. 384/2008 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Ing. Oľga Pietruchová, M.A., JUDr. Zuzana Magurová: METODICKÁ ŠTÚDIA SLEDOVANIA LEGISLATÍVNYCH ÚPRAV RODOVEJ ROVNOSTI VO VYBRANÝCH KRAJINÁCH EÚ A APLIKÁCIA V PRÁVNOM PORIADKU SR. Bratislava, august 2011. Vydalo Centrum vzdelávania Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny v rámci národného projektu Inštitút rodovej rovnosti, podporeného z Európskeho sociálneho fondu, Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia.