Rímska zmluva
Európska únia už pol storočia sleduje cieľ týkajúci sa rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami. Zmluva o Európskom spoločenstve (tzv. Rímska zmluva), ktorú v roku 1957 v Ríme podpísalo šesť zakladajúcich krajín Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS), obsahuje právo na rovnakú odmenu pre mužov aj ženy za rovnakú prácu.
Rímska zmluva (1957) o založení Európskeho spoločenstva zakotvila v článku 119 (teraz článok 141) princíp rovnakého odmeňovania medzi mužmi a ženami za rovnakú prácu a prácu rovnakej hodnoty. Článok 119 hovorí: „V priebehu prvej etapy každý členský štát zabezpečí uplatňovanie a ďalšie dodržiavanie zásady rovnakej odmeny mužov a žien za rovnakú prácu. V zmysle tohto článku „odmena“ znamená obvyklú základnú alebo minimálnu mzdu alebo plat a všetky ďalšie plnenia, či už v peňažnej forme alebo v naturáliách, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, pracovníkovi v pracovnom pomere.
Rovnosť odmeňovania bez rozdielu pohlavia znamená, že odmena za rovnakú prácu pri úkolovej mzde sa vypočíta podľa rovnakej sadzby a že odmena za prácu je pri časovej mzde za rovnakú prácu rovnaká.“
Až do roku 1976 bol tento princíp považovaný za ekonomický cieľ (a nie sociálny a ľudsko-právny), menovite vyhnúť sa rozdielom v nákladoch na prácu zamestnávaním ženskej pracovnej sily platenej za rovnakú prácu menej ako u muža. V roku 1976 Európsky súdny dvor v prelomovom prípade Defrenne v. Sabena1 odmietol tento prístup deklarujúc, že článok 119 má dvojitý cieľ „predísť konkurenčnému zvýhodňovaniu niektorých členských štátov, pričom súčasne patrí aj k sociálnym cieľom spoločenstva, ktorá je nielen čisto ekonomickou úniou.“
Princíp rovnakej pláce za rovnakú prácu sa v roku 1975 premietol do Smernice o rovnakom odmeňovaní (Equal Pay Directive) a členské štáty ho povinne aplikovali do svojej legislatívy a o jeho uplatňovaní v praxi existuje množstvo rozsudkov súdnych dvorov vrátane Európskeho súdneho dvora a zaväzuje všetky členské štáty zabezpečiť princíp rovnakého odmeňovania mužov a žien za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.
Amsterdamská zmluva
Amsterdamská zmluva, Zmluva o založení Európskeho spoločenstva (ZES) prijatá 2. októbra 1997, v článku 6, odsek 1 deklaruje, že “Únia je založená na zásadách slobody, demokracie, dodržiavania ľudských práv a základných slobôd a právneho štátu, ktoré sú spoločné členským štátom.” Podľa Článku 2 sa rodová rovnosť sa stáva jedným z cieľov EÚ; vo všetkých aktivitách uvedených v článku 1 sa Spoločenstvo zameriava na zamedzenie nerovností a podporu rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami. a Článok. 3, odsek 2 zakotvuje povinnosť členských štátov zameriavať sa vo všetkých aktivitách na zamedzenie nerovnosti a podporu rovnosti medzi mužmi a ženami.
Článok 13 zakladá boj proti každej forme diskriminácie vrátane diskriminácie na základe rodu alebo sexuálnej orientácie, Článok 137 presadzovanie rovnosti mužov a žien v oblasti príležitostí na trhu práce a Článok 141 realizácia zásady rovnakej mzdy pre mužov a ženy
Články 2, 13, 141 poskytujú právnu bázu pre široký rámec aktivít na úrovni EÚ na presadzovanie rovnosti medzi ženami a mužmi a boli prevzaté do nového, konsolidovaného znenia, známeho ako Lisabonská zmluva.
Lisabonská zmluva
Lisabonskú zmluvu podpísalo 27 členských štátov Európskej únie 13. decembra 2007. Platnosť nadobudla 1. decembra 2009, keď ju ratifikovali všetky krajiny EÚ v súlade so svojimi vnútroštátnymi postupmi. Zohľadňuje sa v nej skutočnosť, že EÚ sa rozrástla zo šiestich zakladajúcich členských štátov na súčasných 27, ako aj vývoj, ku ktorému došlo v posledných 50 rokoch.
Lisabonskou zmluvou sa menia, dopĺňajú a aktualizujú predchádzajúce zmluvy o EÚ. Okrem toho sa ňou uznávajú práva, slobody a zásady stanovené v Charte základných práv a táto charta sa stáva právne záväznou. To znamená, že EÚ musí pri navrhovaní a uplatňovaní zákonov dodržiavať práva ustanovené v charte a takto musia konať aj členské štáty pri uplatňovaní právnych predpisov EÚ.
Medzi práva, ktoré by mal každý požívať, patrí ochrana osobných údajov, právo na azyl, rovnosť pred zákonom a nediskriminácia, rovnosť medzi mužmi a ženami, práva detí a starších osôb a dôležité sociálne práva, napríklad ochrana proti nespravodlivému prepusteniu a prístup k sociálnemu zabezpečeniu a sociálnej pomoci.
Zmluva tiež umožňuje pristúpenie EÚ k Európskemu dohovoru o ľudských právach. Tento dohovor a Európsky súd pre ľudské práva, ktorý nad ním vykonáva dohľad, predstavujú základy ochrany ľudských práv v Európe.
Konkrétne ustanovenia Lisabonskej zmluvy relevantné pre oblasť rodovej rovnosti:
Článok 2: „Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“
Článok 3: (Únia) „Bojuje proti sociálnemu vylúčeniu a diskriminácii a podporuje sociálnu spravodlivosť a ochranu, rovnosť medzi ženami a mužmi, solidaritu medzi generáciami a ochranu práv dieťaťa.“
HLAVA II, Článok 8 (pôvodný článok 3 ods. 2 ZES)
„(1) Vo všetkých svojich činnostiach sa Únia zameriava na odstránenie nerovností a podporu rovnoprávnosti medzi mužmi a ženami.“
Článok 153 (pôvodný článok 137 ZES)
„1. Na dosiahnutie cieľov uvedených v článku 151 (cieľ podporovať zamestnanosť pracovníkov, zlepšovať životné a pracovné podmienky tak, aby sa dosiahlo ich zosúladenie pri zachovaní dosiahnutej úrovne, primeraná sociálna ochrana, sociálny dialóg, dialóg medzi sociálnymi partnermi, rozvoj ľudských zdrojov so zreteľom na permanentne vysokú zamestnanosť a boj proti vylučovaniu z trhu práce) Únia podporuje a dopĺňa činnosti členských štátov v týchto oblastiach:
i) rovnosť medzi mužmi a ženami, pokiaľ ide o rovnaké príležitosti na trhu práce a rovnaké zaobchádzanie v práci;“
Článok 157 (pôvodný článok 141 ZES)
„1. Každý členský štát zabezpečí uplatňovanie zásady rovnakej odmeny pre mužov a ženy za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.
2. Pre účely tohto článku znamená „odmena“ obvyklú základnú alebo minimálnu mzdu alebo plat a všetky dávky, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, v hotovosti alebo v naturáliách, pracovníkovi v pracovnom pomere.
Rovnosť odmeňovania bez diskriminácie založenej na pohlaví znamená:
a) že odmena za rovnakú prácu pri úkolovej mzde sa vypočíta podľa rovnakej sadzby,
b) že odmena za prácu je pri časovej mzde za rovnakú prácu rovnaká.
3. Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia na zabezpečenie uplatňovania zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v otázkach zamestnania a povolania, vrátane zásady rovnakej odmeny za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty.
4. Vzhľadom na cieľ plne zabezpečiť v praxi rovnaké zaobchádzanie s mužmi a ženami v pracovnom procese nebráni zásada rovnakého zaobchádzania žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť opatrenia umožňujúce osobitné výhody menej zastúpenému pohlaviu pre ľahšie uplatnenie sa v odbornej pracovnej činnosti alebo ako prevenciu či kompenzáciu nevýhod v profesijnej kariére.“
19. Vyhlásenie k článku 8 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
„Konferencia súhlasí, že vo svojom všeobecnom úsilí odstrániť nerovnosť medzi ženami a mužmi, sa Únia bude vo svojich rôznych politikách zameriavať na boj proti všetkým formám domáceho násilia. Je vhodné, aby členské štáty prijali všetky opatrenia, ktoré sú potrebné na predchádzanie a odstránenie týchto trestných činov, ako aj na podporu a ochranu obetí.“
Charta základných práv EÚ
7. decembra 2000 bola na summite v Nice prijatá Charta základných práv Európskej únie. Chartu základných práv Európskej únie, ktorú 12. decembra 2007 v Štrasburgu vyhlásili Európsky parlament, Rada a Komisia. Podľa článku 6 ods. 1 prvého pododseku Zmluvy o Európskej únii má charta vyhlásená v roku 2007 rovnakú právnu silu ako zmluvy.
Preambula Charty hovorí : „…s vedomím svojho duchovného a morálneho dedičstva je Únia založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity a je založená na princípoch demokracie a zákonnosti.“
Článok 20 Charty garantuje rovnosť pred zákonom “Pred zákonom sú si všetci rovní,” a Článok 21 nediskrimináciu:
“1. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.
Článok 23 sa venuje explicitne rovnosti medzi ženami a mužmi a svojou formuláciou umožňuje prijímať afirmatívne akcie (vyrovnávacie opatrenia):
“Rovnosť medzi ženami a mužmi musí byť zabezpečená vo všetkých oblastiach vrátane zamestnania, práce a odmeňovania. Zásada rovnosti nebráni zachovávaniu alebo prijímaniu opatrení, ktoré ustanovujú osobitné výhody v prospech menej zastúpeného pohlavia.”
1 Defrenne v Sabena case 43/75; [1976] ECR 1365