História smerníc

Právne predpisy pre oblasť rodovej rovnosti v súčasnosti tvoria hlavný pilier politiky rovnosti príležitostí v Európe. V oblasti rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami bolo prijatých 13 európskych smerníc, ktoré sú právne záväzné pre členské štáty EÚ. Tie musia tieto právne predpisy Spoločenstva začleniť do svojich vnútroštátnych právnych predpisov. Tieto nástroje spolu poskytujú pevný a ucelený základ, ktorý zabezpečuje dodržiavanie zásady nediskriminácie. Oprávňujú občanov/ky, ktorí/é majú pocit, že toto právo bolo porušené, aby svoj prípad predložili vnútroštátnym súdom.

Smernice EÚ zaručujú zásadu rovného zaobchádzania hlavne vo veciach súvisiacich s prístupom k zamestnaniu, pracovným postupom a pracovnými podmienkami, zahrňujúc rovnosť pri vyplácaní až po systémy sociálneho zabezpečenia, samostatnú zárobkovú činnosť a ochranu počas tehotenstva a materstva. Tieto smernice, ako aj neustále sa vyvíjajúca judikatúra Súdneho dvora vytvárajú v súčasnosti, po dlhom vývojovom procese, akýsi všeobecný a ucelený právny rámec, ktorý sa zároveň týka rovnosti medzi ženami a mužmi na trhu práce, ako aj mimo neho.

Ako prvá bola prijatá smernica č. 75/117/EHS,  týkajúca sa harmonizácie legislatív členských štátov v aplikácii zásady rovnosti pri odmeňovaní medzi zamestnancami ženského a mužského pohlavia. Nasledovala smernica č. 76/207/EHS, ktorá mala za cieľ uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania medzi oboma pohlaviami vo veciach súvisiacich s prístupom k zamestnaniu, pracovným postupom a pracovnými podmienkami.

Oblasť rovného zaobchádzania medzi ženami a mužmi v oblasti  sociálneho zabezpečenia zamestnancov a samostatne zárobkovo činných osôb bola zastrešená  smernicami č. 79/7/EHS a 86/378/EHS, ktoré zároveň zahŕňali aj ustanovenia o ochrane žien počas tehotenstva a materskej dovolenky. Novelizácia zakladajúcich zmlúv umožnila pomocou nových právnych základov prijať smernice zdôrazňujúce  úlohu sociálnych partnerov v oblasti rovnakého zaobchádzania. Ide najmä o smernicu č. 92/85/EHS týkajúcu sa uplatňovania opatrení podporujúcich zlepšovanie bezpečnosti a zdravia pri práci tehotných žien, žien po pôrode a dojčiacich žien a smernicu č. 96/34/EHS týkajúcu sa Rámcovej dohody o rodičovskej dovolenke. Reagujúc na vývoj judikatúry ohľadom už spomenutej smernice č. 86/378/EHS bola prijatá smernica č. 96/97/ES, ktorá ju v určitom rozsahu pozmenila. Smernica č. 97/80/ES bola nositeľom veľkej procesnoprávnej inovácie, pretože ustanovila zmenu dôkazného bremena v prípadoch diskriminácie založenej na pohlaví a zaviedla definíciu nepriamej diskriminácie.

 Začiatok tohto desaťročia sa niesol v znamení zjednodušenia a sprehľadnenia už existujúcej právnej úpravy a začleňovaní judikatúry Súdneho dvora do legislatívnej tvorby. Jeho najlepším príkladom je smernica č. 2002/73/ES, ktorá pozmenila už spomínanú smernicu č. 76/207/EHS. 

Komunitárny zákonodarca však zašiel i nad rámec znevýhodňovania na základe pohlavia, aby v ’rasovej’ smernici č. 2000/43/ES a v ’rámcovej’ smernici 2000/78/ES zaručil zásadu rovnakého zaobchádzania medzi osobami bez rozdielu rasy alebo etnického pôvodu a zaviedol tak všeobecný rámec v prospech rovnakého zaobchádzania v oblasti zamestnávania a práce.

Smernica Európskej únie č. 2002/73/ES upravuje podobne ako rasová  a rámcová smernica pojem priamej a nepriamej diskriminácie aj  pojem obťažovania. Všetky tri smernice  považujú obťažovanie za diskrimináciu, pričom dochádza  k nežiaducemu konaniu, ktorého účelom alebo následkom je porušenie dôstojnosti osoby a k vytvoreniu zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho a zneucťujúceho alebo urážajúceho prostredia.

Smernica č. 2002/73/ES vymedzuje okrem obťažovania navyše aj pojem sexuálneho  obťažovania, ktoré  je diskrimináciou na základe pohlavia.  Za sexuálne obťažovanie smernica považuje situáciu keď dôjde k akejkoľvek forme nežiaduceho verbálneho, neverbálneho alebo fyzického prejavu sexuálnej povahy, ktorého cieľom alebo výsledkom je narušenie dôstojnosti osoby, najmä ak sa utvára zastrašujúce, nepriateľské, ponižujúce, zneucťujúce alebo urážlivé prostredie.

Ďalším vývojovým prvkom komunitárneho zákonodarstva v oblasti rovného zaobchádzania medzi ženami a mužmi sa stala smernica číslo 2004/113/ES, týkajúca sa boja proti diskriminácii založenej na pohlaví. Ide o prvú smernicu, ktorá sa týka rovného zaobchádzania mimo trhu práce. Vzťahuje sa na všetkých, ktorí poskytujú tovar a služby pre verejnosť v súkromnom i verejnom sektore, s výnimkou oblasti médií a reklamy.

K obťažovaniu a sexuálnemu obťažovaniu, dochádza tiež v oblastiach mimo trhu práce. Takáto diskriminácia, ako prekážka úplného a úspešného začlenenia mužov a žien do hospodárskeho a spoločenského života, môže byť rovnako škodlivá. Z uvedeného dôvodu definíciu obťažovania a sexuálneho obťažovania obsahuje aj smernica Rady 2004/113/ES, podľa ktorej sexuálne obťažovanie je, keď k nechcenému verbálnemu, neverbálnemu alebo fyzickému správaniu sexuálnej povahy dochádza s úmyslom alebo následkom narušenia dôstojnosti osoby, najmä pri vytvorení zastrašujúceho, nepriateľského, ponižujúceho, zneucťujúceho alebo urážlivého prostredia, ktorá je totožná s definíciou obsiahnutou aj v najnovšej smernici.

Tou  je smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES  o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie), ktorá  zastrešuje viacero oblastí rovnakého zaobchádzania a zároveň nahradila niekoľko rôznych smerníc, ktoré ich upravovali v minulosti.  Termín jej transpozície  členskými štátmi do svojich právnych systémov bol stanovený na 15. augusta 2008. Smernica nahradila niekoľko rôznych smerníc, ktoré ich upravovali v minulosti, a to 75/117/EHS, 76/207/EHS, 86/378/EHS a 97/80/ES, ako aj smernicu č. 2002/73/ES o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky. 

Podľa smernice, rovnosť medzi mužmi a ženami je základnou zásadou práva Spoločenstva podľa článku 2 ačlánku 3 ods. 2 zmluvy a judikatúry Súdneho dvora. Tieto ustanovenia zmluvy vyhlasujú rovnosť medzi mužmi a ženami ako ’úlohu’ a ’cieľ’ Spoločenstva a ukladajú mu konštruktívny záväzok podporovať rovnosť medzi mužmi a ženami pri všetkých svojich činnostiach.

Súdny dvor dospel k záveru, že pôsobnosť zásady rovného zaobchádzania s mužmi a ženami sa nemôže obmedzovať len na zákaz diskriminácie z dôvodu tej skutočnosti, že osoba je mužského alebo ženského pohlavia. Vzhľadom na jej účel a charakter práv, ktoré má obhajovať, sa táto zásada uplatňuje aj na diskrimináciu z dôvodu zmeny pohlavia osoby.

Smernica obsahuje ustanovenia na vykonávanie zásady rovného zaobchádzania, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu vrátane postupu a k odbornej príprave; pracovné podmienky vrátane odmeny; zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia.  Definuje priamu aj nepriamu diskrimináciu, obťažovanie, sexuálne obťažovanie, pokyn na diskrimináciu ako i pojem odmena a zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia. Stanovuje, že za rovnakú prácu alebo prácu, ktorej sa priznáva rovnaká hodnota, sa odstráni priama a nepriama diskriminácia z dôvodu pohlavia v súvislosti so všetkými hľadiskami a podmienkami odmeňovania.

Smernica stanovuje, že dôkazné bremeno je na obvinených, ktorí musia dokázať, že k diskriminácii nedošlo a nie na ľuďoch sťažujúcich sa na diskrimináciu (tzv. obrátené dôkazné bremeno). Aby mali ľudia vystavení  diskriminácii v praxi  možnosť domáhať sa svojich práv, musia existovať mechanizmy účinnej súdnej ochrany, účinných sankcií, nastolenia tzv. ’zámeny dôkazného bremena’ a možnosti návratu k situácii ’rovnosti’.

 

Platné smernice: